Mám nálepku. Tak mi treba! Sama som sa tak nazvala. Odkedy som FITMAMA, stáva sa mi, že ľudia vedia čo si myslím a poniektorí aj kde som.🙃 Napríklad keď som na návšteve stane sa mi, že ponúkajú iným dezert a mne sa namiesto neho dostane konštatovanie, že „toto ty jesť asi nemôžeš.“ Keď vidia môjho muža samého s deťmi na ihrisku znamená to, že ja cvičím. Dokonca sa mi stalo, že pri popise osoby, ktorú som ja nepoznala, kamoška zahlásila, že s ňou by som si asi nerozumela, lebo ona nežije zdravo. Môžem si zakričať? Vaaaaaaaaaaaa! 😁

Dobre, zdravý životný štýl je niečo, čo ma zaujíma, no ani zďaleka nevyčerpáva charekteristiku človeka, ktorým som. Aby sme nehovorili len o mne, zdá sa mi, že je to v dnešnej dobe taký trend. Ľudia sa delia napríklad podľa toho, či rodia doma, či jedia surovú stravu, či objímajú stromy alebo spia na paletách. Mám pocit, že sa z podobných banalít stal akýsi novodobý fetiš. Banality rozdeľujú ľudí na komunity a domnievajú sa, že v rámci nej fungujú v spoločenstve, v ktorom budú pochopení. Potom nastane prekvapenie, keď ich človek s rovnakými „hodnotami“ označí za tupca. Príslušnosť ku akejkoľvek komunite nič nezaručuje. Muž, ktorý ráno zobral deti na omšu, ich večer môže zbiť, lebo ho naštvala svokra. A naopak, človek, ktorý sa zúčastnil dúhového pochodu, môže bezdomovcovi zaplatiť obed. A tu sa dostávame k pointe. Nehodnoťme sa navzájom podľa povrchných nálepiek. Mojím filtrom na ľudí bol roky ich intelekt. Keď sa však opakovane stalo, že intelektuál, ktorý sa stal mojím kamarátom, sa zachoval chrapúnsky, nastal čas na výmenu kritéria. Dnes mi ostalo jediné- DOBRO. To je pre mňa kritériom, ktoré o človeku naozaj vypovedá. Pre mňa je dobrý človek ten, ktorý je dobrý nezištne. Nič za to neočakáva. Jasné, všetci sa snažíme robiť dobré skutky, no zároveň čakáme protihodnotu. Čím väčšie dobro vykonáme, tým viac od ľudí čakáme. Povieme si „ toľko som pre neho urobil, a on ani nepoďakuje;“ „ idem sa pretrhnúť a on pre mňa ani prstom nepohne“; „už ma to nebaví, berie to ako samozrejmosť“... Veľmi ma oslovila Sokratova myšlienka: „ Skutočne chcieť dobro, znamená dokonca vyhnúť sa i zdaniu, že dobro robíme.“ Toto inkognito obsiahnuté v konaní dobra zbavuje človeka túžby po protihodnote za svoju snahu a robí ho skutočne dobrým človekom. Ak máte takého človeka vo svojom okolí, máte šťastie. Vážte si ho a zachovajte vo svojej priazni aj napriek tomu, že si možno myslí, že kojiť dieťa do piatich rokov je normálne, že nejesť mäso je jediný zdravý spôsob stravovania, či kupovať plastové tašky je odsúdeniaschopné. ;) Dôležité je niečo úplne iné.❤️